Informácie a recenzie o knihe Vývoj a výroba leteckého dvojprúdového motora DV-2 na Slovensku alebo smutný koniec špičkových technológií

Príspevok na FB

O výnimočnej technologickej vízii a zlomenej nádeji

Považskej Bystrice a Slovenska,

ktorá sa volala letecký motor DV-2

Kedy naposledy ste videli cez stovku chlapov, ktorí trpezlivo stoja v azda hodinovom rade, aby si kúpili knihu? Respektíve – videli ste už vôbec niečo také? V tom rade v považskobystrickom kine Mier stáli minulý piatok leteckí inžinieri, konštruktéri, technológovia, ekonómovia, normovači, špičkoví robotníci. Technická elita Považskej Bystrice, Slovenska a vo svojom odbore aj Európy. Veď viete vôbec, v koľkých štátoch sveta dokázali na prelome 80- až 90 rokov minulého storočia vyrábať letecké motory? Iba v deviatich!!!

A v Považskej Bystrici pritom začínali na zelenej lúke. No tí ľudia boli v tom najlepšom zmysle slova do toho projektu ani nie nadšenci, ale až fanatici. A o nich, ako aj o uvedenej technológii, je kniha

VÝVOJ A VÝROBA LETECKÉHO

DVOJPÚRÚDOVÉHO MOTORA DV-2 NA SLOVENSKU

ALEBO

SMUTNÝ KONIEC ŠPIČKOVÝCH TECGHNOLÓGIÍ

Považská Bystrica - naše mesto sa na prelome 80 a 90 rokov minulého storočia vo svojom odvetví takmer stala našou technologickou Silicon Valley. Vôbec – toto mesto je tak či tak strojársky zázrak. Od päťtisícovej remeselnícko-roľníckej dediny v roku 1935 sa po príchode Zbrojovky Považania postupne presadili ako výrobcovia na svoju dobu špičkových motoriek, ložísk, prevodoviek, munície, obrábacích strojov a celých technológií – a letecký dvojprúdový motor bol absolútna špica. Práve o ňom v objemnej 436 stranovej knihe na formáte A4 o tom píšu Ivan Koblen a Pavel Ando.

Prvý je docent, plukovník vo výslužbe, rodák z Levíc (1958). S motorom ho spája to, že keď pracoval ako mladý technicko-vojenský supertalent v pražskom Výskumnom ústave 030 čs. vojenského letectva, tak za rezort obrany dohliadal na vývoj motora a bol náčelník skupiny lietadlových motorov a podpredseda komisie, ktorá mala na starosti skúšky DV-2.

No a Ing. Pavel Ando, rodák z Kolárova (1951)? Do Považskej Bystrice prišiel pracovať už v roku 1976. Aj on bol technicko-konštrukčný supertalent a ako mladý inžinier rýchle stúpal hore, až kým v rokoch 1981 – 1993 pracoval v Považských strojárňach vo Výskumnom ústave motorov ako zástupca hlavného konštruktéra motora DV-2 (na foto som mal tú česť vymeniť si s nimi ich dielo s knihou Kráľovskí letci z okresov Považská Bystrica, Púchov a Ilava vo vojnových československých perutiach britských Royal Aitr Force, ktorú som napísal s Antonia Tonka Šaradinová).

V považskom kine Mier boli minulý piatok len zo tri rady vyhradené pre pozvaných VIP hostí. Všetky ostatné sedadlá zaplnili tí, ktorí sa na vývoji a výrobe tejto superšpičkovej technológie podieľali. Plus ich deti, vnuci, fanúšikovia. V tom čase bola konštrukcia a výroba motora v podstate mužská záležitosť – aj preto i teraz na 95% prišli chlapi. Špeciálna „sorta“ mužov. Žiadni táraji, pripečenci trkvasi alebo akože influenceri. Prišli hrdí chlapi, ktorí rozumejú matematike, fyzike, avionike či hydraulike, ktorí vedia ako sa správajú kovy pri zvyšujúcej sa teplote či otáčkach, ktorým vonia závan leteckého petroleja. Takí, ktorí mali vo svojom období naozaj uznanie a rešpekt – a zaslúžia si ho aj dnes.

Príhovory mali viacerí. Napríklad Karol Janas - Primátor Mesta Považská Bystrica či niekdajší dvojnásobný minister obrany Pavol Kanis, ktorý vyrastal v susedných Visolajoch. Odborne top analýzu predniesol Peter Magvaši, rodák z Považskej Bystrice (1945), ktorý už ako mladík bol supertalent manažérsky. Hovoril síce na diaľku, ochorel a svoj prejav nahral, ale aj tak bol super. V našom prípade je vedľajšie, že neskôr bol dva razy minister. Dôležité bolo ako opisoval poradu spred 47 rokov v budove riaditeľstva považskobystrických Strojární. Bola práve pracovná sobota, kedy sa ambiciózni Bystričania rozhodli, že idú do toho. Nuž doslova hviezdne ambície im nechýbali. Veď to bolo skoro ako keby sa teraz niekto rozhodol, že na petržalskom brehu Dunaja začne vyrábať najluxusnejšie zaoceánske výletné lode...

Pravdaže, bol to len začiatok.

Opakujem - pre niekoho by letecká vízia tejto ambicióznej považskobystrickej partičky aj s odstupom času bola skoro na smiech. (Tu spomeniem hlavne generálneho riaditeľa strojární Ladislava Sklenára, pričom z týchto odvážlivcov z uvedenej porady žije z nej už len P. Magvaši) Veď čo také znamenala nejaká Považská Bystrica, hosi aj strojársky už skvelá a perspektívna, v rámci vtedajších krajín východného bloku združených v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci? Nehovoriac už o tom, že ani Česi dovtedy nič z leteckých technológií nepustili na Slovensko. Boli hrdí na svoje Aero Vodochody či Let Kunovice a Motorlet Praha. Chránili si ich ako národný poklad. Lenže Tá obrovská ctižiadosť, vízia a technicko-intelektuálne zázemie nášho Považia a Slovenska sa presadili. Prirodzene, napokon tam samozrejme musela byť politická podpora a súhlas z Prahy a hlavne z Moskvy. Veď vo veľkom išlo o spoluprácu so Sovietmi, hlavne s podnikom ZMKB Progress z dnes ukrajinského Záporožia. No aj tak. Klobúk dole pred tou gurážou zmyslieť si, že raz sa budú letecké motory vyrábať aj v Považskej Bystrici. Pre úplnosť - vo vtedajšom Československu sa už predtým letecké motory vyrábali v Čechách, ale teraz sa stalo súčasťou elitnej deviatky sveta, kde to dokázali, v rámci bývalého spoločného štátu aj Slovensku.

Už v roku 1981 rozbiehalo projekt prvých 20 konštruktérov a 15 technológov. Postupovali senzačným tempom a bol to takmer zázrak podporený ľudskou gurážou a technickým sebavedomím, že na prelome 80-tych a deväťdesiatych rokoch považskobystrické letecké motory už lietali. Primárne boli určené ako pohon cvičného prúdového lietadla L-39 MS vyrábaného v Čechách. Vo svojich lietajúcich strojoch ho skúšali aj Rusi, Číňania či Taliani. Prvých 48 lietadiel poháňaných DV-2 kúpila armáda Egypta, ďalších 12 Tunisko, niektoré lietali ešte pred pár rokmi.

A potom sa to zosypalo. Privatizácia, nejasné vlastnícke vzťahy, nedohody medzi nástupníckymi firmami, konkurzní právnici so zubami lačných žralokov, chaos, tunely a celkové podfinancovanie zo strany štátu. Nie, tento krásny sen o svetovo špičkovej technológii produkovanej na Slovensku nám neprišiel zrúcať ani strýko Sam, ani Herr Hans či Mr. John alebo ďada Ivan. Opakujem, z môjho uhla pohľadu sme si ho ťažiskovo na Slovensku odsúdili na zabudnutie sami.

Pravdaže, nikto nehovorí, že producenti podobných motorov v zahraničí sa netešili, keď prišli o modernú považskobystrickú konkurenciu. Ktorá ich navyše v tom momente vo viacerých momentoch prevyšovala. A pozor! Nehovorím tu len o Západe. Veď naša obrovská nádej spočívala aj v tom, že bystrický motor bude poháňať aj ruský Jak. Nepôjdem do podrobností, ale spolupráca s Rusmi skončila podobne trápne, ako predvádzacie lety Jak-ov s našimi motormi na jednom z moskovských letísk v polovici 90-tych rokov. V tom našom vládnom špeciále som letel do Ruska ešte ako novinár Pravdy píšuci o armáde a zbrojárine aj ja. Bolo tažko pochopiteľné, ako nás riadiaci lietania nad Moskvou znavigovali na pristátie na opačný koniec tohto obrovského mesta. Moskva bola dopravne tradične upchatá – a na skúšobné lety sme prišli azda s trojhodinovým meškaním. Doslova nadžgatí v obstarožných autobusoch. Neskoro! Nepočkali. Už však bolo po lietaní. Na stoloch v hangári upravenom pree hostí neostali z recepcie už ani omrvinky pre letiskových vrabcov. Ostala len ruská vodka. Pokračovať radšej nebudem. Skrátka, trapas to bol...

Nuž, skončili sa aj naše nádeje, ktoré sme vkladali do Rusov. Hoci keď ešte v čase, keď som v Pravde robil spolu s kolegom s Ivanom Drábekom rozhovor s konštruktérom nových typov Jaku A. Dondukovom (august 1995) som ešte veril, že ruská šanca tu stále je. Ukázalo sa, že v podstate od začiatku smerovala k slepej uličke. Bola by o tom dlhšia debata, ale teraz už stačí...

Akokoľvek, aj minulý piatok, keď som cestoval do svojej rodnej Považskej Bystrice a videl som okolo diaľnice čoraz viac tých nechutných veľkoplošných plechových škatulí, ktoré už zničili toľko hektárov našej najúrodnejšej pôdy, bolo mi pri spomienke na Považské strojárne a na naše motory smutno. Práca skladníkov a robotníkov na montážnych linkách si síce tiež zaslúži úctu. Ale práca na jednej z najšpičkovejších technológií na svete? To by bolo o niečom celkom inom. O hrdosti, sebavedomí, prestíži a národnom technologickom víťazstve.

Nie, vôbec nie som nejaký spomienkový optimista. A už vôbec nie obhajovateľ starého režimu. Za tým mi smutno nie je. Ale za tým motorom áno. O to viac, že na jeho vývoji som chvíľku pracoval aj ja (viď vstupný preukaz do fabriky). Ako rodák z neďalekej obce Malé Lednice som po maturite na považskobystrickej priemyslovke pol roka pracoval v konštrukčnej kancelárii pána Štefana Krekáča - ako začínajúci pomocný konštruktér som rozkresľoval detaily z konštrukčných zostáv skúseného pána Reka. Až kým ma na jar 1984 nepovolali do Senice a Chebu na dvojročnú vojenskú službu.

Tí chlapi, ktorí minulý piatok zaplnili považskobystrické kino Mier, boli víťazi. Oni ten motor, funkčný, výkonný a krásny, postavili. A nesmrdel im ani letecký petrolej , ktorým knihu „krstili“. No vyhrali len víťazný prví polčas. Privatizéri, podfukári, darebáci či neschopáci tento skvele rozohraný zápas v priebehu druhého polčasu napokon prehrali. Nuž – nečudo, že tí minulý piatok do považskobystrického kina Mier neprišli. Zrejme čučali vo svojich vilách... No napokon ho prehrali ho aj tí, ktorí sa do poslednej chvíle statočne snažili, no skrátka to už nešlo. Na ilustráciu len jedna vec. Letecký motor si ktokoľvek kúpi len od fabriky, ktorá má jasnú perspektívu na dlhé desaťročia dopredu. Ide o dlhodobý servis. A ako som už napísal, Považské strojárne boli v 90-tych rokoch v trieštivom rozklade...

Nuž – ale to sú len moje postrehy. V hre boli iste aj veci, o ktorých nepochybne vôbec netuším. Hoci veľa z toho, čo neviem, sa teraz iste dozviem z knihy

VÝVOJ A VÝROBA LETECKÉHO

DVOJPÚRÚDOVÉHO MOTORA DV-2 NA SLOVENSKU

ALEBO

SMUTNÝ KONIEC ŠPIČKOVÝCH TECGHNOLÓGIÍ

Vážený pán Ivan Koblen, vážený pán Pavel Ando,

ešte raz veľká vďaka za Vašu skvelú knihu.

Vďaka, úcta a rešpekt aj Vám, strojári z Považskej Bystrice, za tú krásnu lietajúci nádej, ktorej síce zlomili krídla, ale aj tak ste borci.

Pekné dni Vám želám.