Generálplukovník JÁN AMBRUŠ

(* 19.5.1899 – † 20.1.1994)

Npor. J. Ambruš vo vychádzkovej (ceremoniálnej) rovnošate v 2. pol. 20. rokov 20. st. (vľavo) a mjr. let. J. Ambruš (vpravo)

Svetlo sveta uvidel 19. 5. 1899 v obci Gorna Mitropolija, vzdialenej asi 15 km severozápadne od bulharského Plevenu, ako štvrté dieťa v rodine potomka slovenských vysťahovalcov na Dolnú zem Jána Ambruša a jeho manželky Anny, rodenej Lavrovičovej. Tam začal malý Janko chodiť do školy. Po smrti manžela sa vdova Anna koncom roka 1905 so svojimi deťmi presťahovala, resp. vrátila do Nadlaku v Čanadskej župe Uhorského kráľovstva, kde jej syn navštevoval slovenskú evanjelickú ľudovú školu. Patril k vnímavým žiakom a veľmi dobre prospieval. Štvorročnú meštiansku školu s vyučovacím jazykom maďarským ukončil v lete 1915 v Nagyszentmiklós (rum. Sinnicolau Mare) v susednej Torontálskej župe.

Avšak to už takmer rok trval svetový vojnový požiar, ktorý sa rozhorel po vražedných výstreloch Gavrila Principa v bosnianskom Sarajeve (28. 6. 1914). Násilná smrť následníka habsburského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželky Žofie Chotkovej sa totiž stala vítanou zámienkou (nie bezprostrednou príčinou) na rozpútanie vojnového konfliktu, neskôr nazvaného Veľká, resp. Svetová vojna, ktorý do svojho diania vtiahol aj mladého Jána. Od septembra 1915 sa stal frekventantom štvorročnej Delostreleckej kadetskej školy v rakúskom Traiskirchene, ktorú však už nestihol dokončiť. Prímerím medzi mocnosťami Dohody a Rakúsko-Uhorskom podpísaným 3. 11. 1918 vo Villa Giusti pri Padove sa pre podunajskú monarchiu skončilo na druhý deň o 15.00 h nepriateľstvo na západnom (francúzskom) a juhozápadnom (talianskom) fronte. Nasledoval ústup jej vojsk z dosiahnutých pozícií a ich odsun na rakúske, resp. uhorské (maďarské) územie.

Ešte predtým sa Jánova pravlasť Slovensko, po tisícročnej maďarskej porobe, stala na samom konci októbra 1918 integrálnou súčasťou nového, demokratického štátneho útvaru - Československej republiky. Súčasne s budovaním štátu sa formovala aj jeho branná moc. Práve pre službu v nej sa rozhodol devätnásťročný mladý muž. Už krátko po príchode na Slovensko sa 14. 8. 1919 zúčastnil obsadenia bratislavského predmostia Petržalky čs. vojskom. V hodnosti rotmajstra nastúpil 21. 8. 1919 do činnej služby v Horskom delostreleckom pluku čís. 203 (15. 7. 1920 premenovaný na Horský delostrelecký pluk čís. 201 a 1. 1. 1923 na Delostrelecký pluk 201). Prezident republiky Tomáš Garrigue Masaryk mu 6. 7. 1920 udelil povolenie na vstup do čs. armády. Ambruš v pluku vykonával funkciu veliteľa čaty, zástupcu veliteľa (2. a 1.) batérie, od 23. 8. 1924 druhého pobočníka veliteľstva pluku. Počas čiastočnej mobilizácie čs. brannej moci (27. 10. – 10. 11. 1921), reagujúcej na druhý pokus rakúskeho excisára Karola I. o reštauráciu Habsburgovcov v Maďarsku, bol spojovacím dôstojníkom pluku. Postupne prešiel posádkami vo Falknove nad Ohří (od 1948 Sokolov), v Mariánskych Lázňach, Drietome, Dobrej Nive, Buči (od 1927 Budča), Nemeckej Ľupči (od 1946 Partizánska Ľupča), Liptovskej Teplej, Krupine a Ružomberku.

Súčasne so službou v delostrelectve si Ambruš postupne dopĺňal a zvyšoval vojenské vzdelanie. Počas niekoľkých rokov navštevoval celý rad najrôznejších odborných kurzov. Od 11. 4. do 29. 11. 1920 absolvoval vôbec prvý zdokonaľovací kurz pre mladších dôstojníkov zriadený vo Vojenskej akadémii v moravských Hraniciach, ktorý ukončil s veľmi dobrým prospechom. Už 1. 10. 1920 bol vymenovaný za podporučíka z povolania. V roku 1921 ho zaradili do spojovacieho kurzu v Kutnej Hore a o rok neskôr do horolezeckého kurzu vo výcvikovom tábore v Smokovci. Zároveň bol v rokoch 1921 - 1922 frekventantom olomouckej Delostreleckej aplikačnej školy. Všade dosahoval veľmi dobrý prospech. Navyše výborne plával a patril k zdatným jazdcom na koni. Dňom 1. 11. 1921 ho dekrétom prezidenta republiky vymenovali za poručíka z povolania. Ružomberok opustil koncom augusta 1924, od 1. 9. ho totiž premiestnili k samostatnému horskému delostreleckému oddielu 262 (zaradený do 1. batérie) do Vranovského Čemerného (od 1927 Čemerné, 1970 pripojené k Vranovu nad Topľou). Vo východoslovenskom Vranove získal Ambruš ex offo 25. 4. 1925 domovskú príslušnosť. Na základe výnosu Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska z 19. 10. 1925 nadobudol čs. štátne občianstvo.

Medzitým koncom mája 1925 odoslali Ambruša do Leteckého učilišťa dislokovaného v západočeskom Chebe (učilište v rokoch 1925 – 1927 postupne presťahovali z Chebu do moravského Prostějova, 1. 10. 1928 ho premenovali na Vojenské letecké učilište). V učilišti zaradili poručíka Ambruša do dvojmesačného (1. 4. – 30. 5. 1925) kurzu delostreleckých pozorovateľov z lietadiel. V ďalšom výcviku pokračoval v Leteckom pluku 1 (sídlo veliteľstva v Černínskych kasárňach na pražských Hradčanoch, od decembra 1925 v Leteckých kasárňach na Letisku Praha II, čiže v Kbeloch pri Prahe). 1. 10. 1925 Ambruša vymenovali za delostreleckého pozorovateľa letca, preložili do kategórie dôstojníkov letectva a premiestnili k Leteckému pluku 3 „Generála letca M. R. Štefánika“ s veliteľstvom v Nitre (Štefánikove kasárne). Od 2. 10. 1925 ho pridelili do tamojšej (pozorovacej) letky 8. Rozhodnutím ministra národnej obrany Františka Udržala ho dňom 28. 10. 1925 vymenovali za nadporučíka z povolania (s poradím od 1. 4. 1925). Od začiatku januára 1926 bol už opäť v Chebe. Tam pobudol päť mesiacov v XII. pozorovateľskom kurze, určenom pre leteckých pozorovateľov (12. 1. – 12. 6.). Jeho absolvovaním získal všetky predpoklady na výkonnú službu v letectve. 1. 7. 1926 ho zaradili do Leteckému pluku 1, v ktorom absolvoval ďalší náročný výcvik delostreleckých pozorovateľov z lietadiel (už 18. 6. 1926 ho ustanovili do funkcie taktického pobočníka I. perute pluku). Výnosmi ministerstva národnej obrany (MNO) ho 1. 10. 1926 vymenovali za pozorovateľa letca a 1. 7. 1927 za poľného pozorovateľa letca. Od 24. 5. do 5. 9. 1927 Ambruša určili do kurzu nočného lietania. Dňom 15. 9. 1927 ho premiestnili k Leteckému pluku 6, dislokovanému taktiež v Kbeloch, k jeho (ťažkej bombardovacej) letke 81 (vyzbrojená 10 strojmi Bréguet Bré.XVI.BN.2), na funkciu zástupcu veliteľa letky. Od 15. 11. 1927 pôsobil na MNO, 28. 2. 1928 ho premiestnili k Leteckému pluku 1. Od polovice februára do konca mája 1929 navštevoval v Olomouci mechanický kurz, určený pre nižších dôstojníkov letectva. Tam nadobudol toľko potrebné vedomosti o aerodynamike a leteckej technike.

V lete 1929 sa konečne splnil Ambrušov sen, o uskutočnenie ktorého usiloval už niekoľko predchádzajúcich rokov. Prijali ho a zaradili do pilotného výcviku. Od 1. 6. do 9. 9. 1929 absolvoval v prostějovskom Vojenskom leteckom učilišti pilotnú školu elementárnu a pilotnú školu pokračovaciu. Po skončení výcviku v Prostějove sa 10. 9. 1929 hlásil v chebskej Pilotnej škole stíhacej. V priebehu výcviku npor. Ambruša administratívne premiestnili k Leteckému pluku 6 a ustanovili za pobočníka jeho I. perute. 30. 9. 1929 ho zaradili do letky 81 (od 15. 9. začlenenej do Leteckého pluku 6). S účinnosťou a poradím od 1. 10. 1929 ho povýšili na kapitána. Po návrate z Chebu ho 1. 12. 1929 ustanovili do funkcie druhého plukovného pobočníka Leteckého pluku 6, no nepôsobil v nej dlho. Už 31. 3. 1930 sa znova ocitol na MNO, kam nastúpil ako referent 1. (všeobecne leteckého) oddelenia III. (leteckého) odboru. Dňom 1. 8. 1930 ho vymenovali za pilota letca a 1. 8. 1931 za poľného pilota letca. Práca ministerského úradníka ho však príliš netešila, ťahalo ho späť na letisko, k riadiacej páke lietadla. To sa mu podarilo koncom septembra 1931, keď opustil nudnú a monotónnu prácu na ministerstve a opäť nastúpil do Leteckého pluku 6. Dňom 1. 10. 1931 ho ustanovili za veliteľa jeho práve zriadenej (ľahkej stíhacej) letky 43, vyzbrojenej lietadlami Avia Ba.33.

Medzitým sa mladý, vzhľadný muž stačil zamilovať. Vyvolenou jeho srdca sa stala slečna Emilie Schillerová z Prahy, zo silno veriacej katolíckej rodiny. Dňa 18. 8.1931 udelilo MNO kapitánovi Ambrušovi povolenie oženiť sa. Kvôli podmienke súhlasu so sobášom zo strany jej rodičov (otec Theodor, matka Marie, rodená Šťastná) 1. 9. 1931 vystúpil z cirkvi českobratskej-evanjelickej a konvertoval na rímskeho katolíka. Snúbenci sa zobrali 1. 10. 1931 v Kostole sv. Ľudmily na Mierovom námestí (dnes Námestie Mieru) vo vtedajších Kráľovských Vinohradoch (od 1960 Praha 2 – Vinohrady). Počas svadobnej cesty manželia navštívili Paríž a Londýn.

Funkciu veliteľa letky 43 prevzal Ambruš po návrate zo svadobnej cesty 15. 10. 1931. Vo funkcii sa všestranne osvedčil. Bol spoľahlivý, pri realizácii svojich rozhodnutí dôsledný. Ako veliteľ bol náročný voči sebe aj svojim podriadeným. Zároveň pokračoval v ďalšom zvyšovaní svojich vedomostí a schopností. Od 1. 5. do 13. 7. 1932 absolvoval pilotný kurz lietania v noci a podľa prístrojov. Dňom 1. 10. 1932 ho povýšili na štábneho kapitána. Celý október 1932 bol frekventantom automobilového kurzu pre veliteľov letiek. Prvý z kurzov ukončil s výborným a druhý s veľmi dobrým prospechom. Na prelome rokov 1932 – 1933 (3. 11. - 31. 1.) absolvoval v prostějovskom učilišti s výborným hodnotením kurz veliteľov letiek. Vzápätí nato ho vyslali na služobný pobyt do Poľska (10. 4. - 31. 5. 1933).

Bohaté letecké skúsenosti štábneho kapitána letectva (1. 1. 1934 vstúpilo v čs. brannej moci do platnosti pomenovanie hodností podľa druhu vojska – vo vtedajšej terminológii zbrane, v prípade letcov prívlastkom „letectva“) Jána Ambruša, jeho veľmi dobrá technická kvalifikácia boli využité v novej funkcii. Dňom 30. 9. 1934 ho premiestnili k Vojenskému technickému a leteckému ústavu v Letňanoch pri Prahe a ustanovili za veliteľa 1. pokusnej letky leteckého skúšobného oddielu (pri II. odbore VTLÚ). Stal sa skúšobným (zalietavacím) pilotom. Výrazným spôsobom sa podieľal na skúškach prototypov lietadiel predstavujúcich chrbtovú kosť čs. vojenského letectva. Rozhodnutím vlády z 20. 7. 1935 ho povýšili na majora letectva (s účinnosťou a poradím od 1. 7. 1935). Ani vtedy nezabúdal na rozširovanie svojich vedomostí. V školskom roku 1937 – 1938 (od 4. 10. 1937) navštevoval takmer trojmesačný kurz pre veliteľov vojskových telies a oddielov, určený pre perspektívnych veliteľov útvarov. Hodnostne bol najvyšším čs. letcom slovenskej národnosti.

Tridsiate roky 20. storočia patrili k najúspešnejším a tým aj k najšťastnejším v Ambrušovom živote. V tom čase sa v nebývalej miere preslávil ako vynikajúci letecký akrobat a odvážny pilot, dosahujúci celý rad mimoriadnych výkonov a rekordov, doma i za hranicami štátu. Samozrejme, mal aj neúspechy. Vynikajúce výkony J. Ambruša v oblasti letectva boli niekoľkokrát vysoko ocenené.

Učitelia lietania a frekventanti pilotnej školy Stredoslovenského aeroklubu vo Zvolene, letisko Tri Duby 25. 5. 1937 (zľava doprava: 3. slob. G. Pažický, 4. mjr. let. J. Ambruš, 8. slob. Š. Jambor)

Do životných osudov manželov Ambrušovcov, podobne ako do životov miliónov ľudí v celej Európe dramaticky zasiahol politický vývoj nepokojných 30. rokov 20. storočia. S nástupom nacistov k moci v susednom Nemecku začalo stúpať napätie v medzinárodných vzťahoch. Stále dôraznejšie volanie ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera po revízii „versaillského diktátu“ a rozšírení nemeckého životného priestoru bolo pre Európu veľmi nebezpečné a varujúce. V marci 1936 obsadil Wehrmacht demilitarizované Porýnie a o dva roky neskôr (12. 3. 1938) bolo k Nemecku násilne pripojené Rakúsko (napriek zjavnému porušovaniu povojnových mierových dohôd ich hlavní signatári Francúzsko, USA a Veľká Británia zaujímali iba pasívne postoje). Celkom zlyhala ženevská Spoločnosť národov, ktorá mala byť garantom svetového mieru. Po anšluse Rakúska sa bezprostredným objektom nacistických agresívnych plánov stalo Československo. Zložitá situácia vyvrcholila prijatím potupného mníchovského diktátu (30. 9. 1938), ktorý E. Beneš považoval za zradu západných demokracií voči svojmu spojencovi prinútenému obetovať rozsiahle pohraničné oblasti s vybudovaným opevnením. Rovnako východný spojenec, Sovietsky zväz, zostal vo vtedajších kritických okamihoch indiferentný. Vzápätí sa so svojimi územnými nárokmi prihlásili Poliaci a Maďari. Došlo aj k faktickému rozpadu Malej dohody (aliancia ČSR, Rumunska a Juhoslávie). Svet sa menil na sud pušného prachu. Čs. spoločnost sa ocitla v hlbokej spoločensko-politickej a morálnej kríze. Po krátkej epizóde a agónii „druhej“ republiky už len nasledoval v polovici marca 1939 jej úplný zánik - vznik Slovenského štátu, nemecká okupácia zvyšku českých krajín, zriadenie Protektorátu Čechy a Morava a maďarská anexia Karpatskej Ukrajiny.

Všetky tieto udalosti predstavovali zásadný zlom aj v živote J. Ambruša. Ako vyšší dôstojník slovenskej národnosti odišiel 16. 3. 1939 z Prahy a už na druhý deň pokračoval v činnej službe vo vznikajúcej slovenskej brannej moci. S nástupom do funkcie sa však začala aj tragédia jeho manželstva. Pani Emilie odmietla (kvôli vážnym výhradám svojej matky) odísť za manželom na Slovensko. Podľa Drahoslava Machalu (Návrat do Itaky) ju nemecké orgány po zistení, že manžel pôsobí v čs. vojsku v zahraničí, poslali spolu s jej matkou do koncentračného tábora v Ravensbrücku, z ktorého sa vrátili na jar 1945. Údaj pražského Archívu bezpečnostných zložiek uvádza, že 15. 4. 1939 bolo manželstvo Ambrušovcov rozvedené. To napokon potvrdil vo svojich nepublikovaných povojnových spomienkach aj Ferdinand Čatloš.

Už týždeň po príchode na Slovensko sa J. Ambruš podieľal na organizácii obrany mladého štátu proti agresívnemu vpádu horthyovského Maďarska na východe krajiny (23. 3.1939). Jeho návrh na bombardovanie Budapešti (ako odvety za nálet na Spišskú Novú Ves 24. 3.1939) však minister národnej obrany div. gen. F. Čatloš striktne odmietol. Za prejavenú rozhodnosť, ako aj prácu v delimitačnej komisii Ambruša 5. 5. 1939 ustanovili za veliteľa letectva Hlavného vojenského veliteľstva a prednostu leteckej služby a 17. 5. 1939 ho povýšili na podplukovníka letectva.

Pietna slávnosť pri príležitosti 20. výročia tragickej smrti gen. M. R. Štefánika, Bradlo 4. 5. 1939 (sprava doľava: plk. pech. A. Pulanich, mjr. let. J. Ambruš)

Onedlho sa však pplk. letectva J. Ambruš dostal do vážneho konfliktu s Vojtechom Tukom (od 14. 3. 1939 zástupca predsedu vlády Jozefa Tisa, minister bez kresla, od 18. 4. 1939 v súčinnosti s Tisom minister vnútra). Dôvodom bola Tukova požiadavka, ovplyvnená dezerciou ôsmich letcov (z nich dvaja Česi) na štyroch lietadlách z piešťanského letiska (7. 6. 1939) a dvoch mechanikov letky 10 v Nitre (27. 6.1939), na dôkladnú očistu letectva od príslušníkov českej národnosti a židovského vierovyznania. V rámci tejto požiadavky trval na prepustení z armády por. let. Josefa Hnátka, prvého dôstojníka letky 10 (k jeho osobe mali výhrady najmä nitrianski gardisti) a jeho odoslaní do protektorátu. Okrem toho mu vyčítal, že v letectve trpí neporiadky, ako aj to, že u mnohých slovenských letcov pretrváva čs. zmýšľanie. Ambruš však nesúhlasil s represívnymi postihmi a Hnátka vyhlásil za nenahraditeľného. Svoj postoj zdôraznil hrozbou demisie. Keďže napokon neuspel, rozhodol sa celú kauzu riešiť žiadosťou o uvoľnenie z funkcie a preložením do výslužby. Minister národnej obrany gen. I. tr. F. Čatloš jeho žiadosti bez prieťahov („v záujme nápravy pomerov v letectve“) dňom 1. 8. 1939 vyhovel. V tom čase sa však aj na slovenské územie preniesli bezprostredné prípravy Nemecka na poľné ťaženie proti Poľsku. V tejto situácii sa Ambruš prekvapivo pokúsil vrátiť do armády, avšak Čatloš mu to už neumožnil. Zákerným prepadnutím slovenského suseda 1. 9. 1939 sa začala druhá svetová vojna.

Po ministrovom zápornom stanovisku sa Ambruš rozhodol pre emigráciu. Už 3. (iné údaje 4. alebo 5.) 9. 1939 opustil ilegálne Slovensko. Cez maďarské územie sa mu na juhoslovanskej nákladnej lodi podarilo rýchlo dostať do Kráľovstva Juhoslávie. Za jeho odchod mu bola správnym opatrením MNO (na základe rozhodnutia slovenskej vlády zo 17. 8. 1940) odňatá dňom 1. 11. 1939 hodnosť podplukovníka letectva vo výslužbe a bol degradovaný na vojaka v zálohe (administratívne premiestnený od MNO k Pešiemu pluku 4 v Ružomberku a vzatý do evidencie Doplňovacieho okresného veliteľstva v Michalovciach).

Po podpísaní accordu (2. 10. 1939) na francúzskom konzuláte v Belehrade zaradili Jána Ambruša do čs. armády vo Francúzsku. Po vybavení nutných formalít nasledovala cesta vlakom cez Záhreb a Terst do Talianska. Odtiaľ pokračoval cez Simplonský tunel do Švajčiarska. Hranice krajiny galského kohúta prekročil 14. 10. 1939 v savojskom Modane. O deň neskôr ho pridelili do Čs. vojenskej kancelárie v Paríži. Po ustanovení Čs. národného výboru (Comité National Tschécoslovaque) sa kancelária 17. 11. 1939 premenila na Čs. vojenskú správu (ČSVS). Sídlila na Rue de la Bourdonnais v siedmom parížskom obvode. Od 1. 11.1939 Ambrušovi priznali iba hodnosť majora, čo sám osobne dosť ťažko niesol (hodnosti dosiahnuté v slovenskej armáde čs. vojenské úrady vtedy jednoznačne neuznávali). Napriek jeho túžbe čo najskôr sa zúčastniť na priamych vzdušných bojoch s nepriateľom bol do 1. 4. 1940 príslušníkom leteckej skupiny, z ktorej sa postupne vytvoril III. (letecký) odbor ČSVS. Až 15. 4. 1940 ho premiestnili na leteckú základňu Armée de ľAir v Chartres (Base Aérienne), kde absolvoval taktický letecký výcvik na stíhacích lietadlách Marcel Bloch MB.151 a Morane-Saulnier MS.406.

Prepadnutím neutrálneho Holandska, Belgicka a Luxemburska 10. 5. 1940 (Fall Gelb) začalo Nemecko svoje ťaženie v západnej Európe. Dňa 16.5.1940 pridelili Ambruša do Ľahkej obrannej letky (Escadrille Légere de Défense) v Chartres. Na úsvite 5. 6. 1940 sa začala bezprostredná bitka o Francúzsko (Fall Rot). Vojská Wehrmachtu veľmi rýchlo prenikli do francúzskeho vnútrozemia. Zrejme z neznalosti identifikácie vlastných a cudzích lietadiel si Ambruš v kokpite stíhačky MS.406 (po rozkaze prinútiť na pristátie neznáme lietadlo) 6. 6. 1940 napoludnie zamenil francúzsky dvojmotorový dolnoplošník Potez 630 (nereagujúci na vypálenú výstražnú dávku a pokúšajúci sa evidentne o únik) s nemeckým Messerschmittom Bf 110 a streľbou palubných zbraní ho poškodil. Našťastie nebol nikto zranený. Pilotovi zasiahnutého stroja sa podarilo núdzovo pristáť v Chartres. Francúzsku však rýchlo ubúdali sily. V čase vrcholiacej katastrofálnej porážky, v chaose spôsobenom piatou kolónou, demoralizovanými francúzskymi vojenskými jednotkami a nekonečnými prúdmi utečencov sa Ambrušovi podarilo 19. 6. 1940 v Bordeaux nalodiť s transportom mjr. let. Alexandra Hessa na plavidlo Kráľovského loďstva (Royal Navy) HMS Ary Scheffer. Do britského Falmouthu dorazili 23. 6.1940.

Po príchode do Spojeného kráľovstva sa Ján Ambruš prihlásil do služby v stíhacom letectve. Už 12. 7. 1940 ho na leteckej základni v Duxforde (grófstvo Cambridgeshire) prijali do Dobrovoľníckej zálohy Kráľovských vzdušných síl (Royal Air Force Volunteer Reserve – RAF VR). Dňa 17. 8. 1940 ho ako príslušníka zálohy 310. čs. stíhacej perute odoslali na preškolenie k 6. operačno-výcvikovej jednotke (No 6 Operational Training Unit) do Sutton Bridge. Po návrate do Duxfordu ho 11. 9. 1940 (podľa iných údajov už 9. 9.) ustanovili v hodnosti Squadron Leader (S/Ldr) za čs. veliteľa 312. čs. stíhacej perute (No 312 Czechoslovak Fighter Squadron). V priebehu leteckej bitky o Britániu (Battle of Britain), v čase vrcholiaceho úsilia Luftwaffe dosiahnuť absolútnu prevahu vo vzduchu nad britskými ostrovmi a pripraviť tak podmienky na úspešnú inváznu operáciu (Seelöwe), bol Ambruš, podobne ako tomu bolo predtým v bitke o Francúzsko, jediným čs. pilotom slovenskej národnosti, ktorý sa týchto bojov zúčastnil.

Dňa 26. 9. 1940 premiestnili britské vojenské orgány 312. čs. stíhaciu peruť z Duxfordu na letisko Speke (južne od Liverpoolu, grófstvo Lancashire). Už 11. 10. 1940 mal Ambruš na stroji Hawker Hurricane Mk.I osminový podiel na zostrelení nemeckého bombardovacieho lietadla Dornier Do 17Z-3. Onedlho však došlo v peruti k dvom veľmi nepríjemným a nešťastným udalostiam, ktoré výrazne poznamenali ďalšie osudy jej veliteľa. 13. 10. 1940 (desať minút pred 18.00 h) odštartoval zo Speke trojčlenný roj Hurricanov perute v zostave S/Ldr Ambruš, Flight Lieutenant (F/Lt) Harry A. G. Comerford a Sergeant (Sgt) Josef Stehlík na hliadkovací let. V priestore, kde sa zvyčajne objavovali bombardéry Luftwaffe, upútala ich pozornosť dvojica lietadiel, nachádzajúcich sa vo výške od 5 300 do 6 000 m. V rýchlosti a zlej viditeľnosti piloti nesprávne vyhodnotili situáciu. Presvedčení, že ide o Junkersy Ju 88A, okamžite zaútočili. Ambruš dlhou dávkou jeden z nich zostrelil a druhý poškodil. Jeho obe čísla až v poslednom okamihu rozpoznali, že ide o vlastné lietadlá Bristol Blenheim Mk.IF (patrili britskej 29. stíhacej peruti dislokovanej na letisku Ternhill), avšak veliteľa už nemohli upozorniť. Zasiahnutý stroj spadol do mora a jeho osádka zahynula. Druhý Blenheim síce poškodený, ale s nezranenou osádkou sa vrátil na svoju základňu. Čo uviesť na Ambrušovu obranu? Azda fakty z vyšetrovania. Peruti nebola doručená dôležitá informácia o tom, že v zakázanej zóne sa budú pohybovať dve vlastné lietadlá. Tiež trestuhodná nepozornosť oboch osádok Blenheimov, ktoré si všimli útočiacich Hurricanov až v poslednom momente, pričom poznávacie rakety vystrelila jedna z nich, keď už došlo k priamemu zasiahnutiu. Jej veliteľ sa po pristátí prišiel Ambrušovi osobne ospravedlniť. Nebol to prvý prípad, keď Blenheimy padli za obeť vlastným stíhačom práve pre zámenu s Junkersami. Navyše bola vojna a v tej zavše rozhodovali aj sekundy. Žiaľ, séria nešťastných udalostí v živote perute a jej veliteľa pokračovala o dva dni neskôr. Dňa 15. 10. 1940 (o 17.30 h) odštartoval trojčlenný roj Hurricanov vedený Ambrušom na patrolu vzdušného priestoru južne od Liverpoolu. Let v nariadenom sektore vo výške 7 000 m spočiatku prebiehal normálne. Potom však došlo k nedisciplinovanosti jeho čísla F/Lt Harryho A. G. Comerforda, ktorý predletel vedúceho roja a mávaním krídiel dával znamenie, ktoré si aj tretí v roji Pilot Officer (P/O) Tomáš Vybíral vysvetlil tak, že vidí nepriateľské lietadlo. Obaja piloti preto Brita nasledovali a honba za latentným súperom skončila v hustých, vodou nasiaknutých mrakoch. V nastalom súmraku stratili orientáciu. Napriek tomu trojica letela ďalej na sever. Po rozdelení nad Morecambským zálivom piloti pokračovali individuálne v lete. Ambruš sa pokúsil núdzovo pristáť, čo sa mu napokon podarilo o 20.15 h severne od Lancasteru, pričom značne poškodil lietadlo. Jeho obom číslam na druhej strane zálivu došlo palivo a museli sa v okolí Dalton in Furness zachraňovať na padákoch. Vybíral sa zniesol na zem pri dedine Gleastone, Comerford pri Carnforthu. Udalosťou stratila peruť tri celkom nové stroje. Čo k tomu ešte dodať? Snáď len to, že hlavnou príčinou bol aj v tomto prípade ľudský faktor. Pritom nie je možné dávať všetku vinu len na Ambrušove veliteľské plecia. Ako každý pilot bol určite zdravo ctižiadostivý, túžil po úspechu v boji. Mal aj svoje slabé okamihy. V žiadnom prípade však nemožno súhlasiť so značne tendenčnými tvrdeniami niektorých historikov, vydávajúcich obe uvedené udalosti za produkt Ambrušovej nezdravej ambície, zaslepenosti a túžby po sláve. Jeho veliteľská autorita však značne utrpela. Po ich prešetrení, hoci mu nebola jednoznačne preukázaná vina, Ambruša z funkcie odvolali (či boli dôvodom spomenuté incidenty sa nedá bez existencie hodnoverných archívnych dokumentov preukázať, svoju úlohu určite zohral jeho vek, pre operačného pilota predsa len vysoký, niektorí autori uvádzajú aj konflikty s podriadenými. Na mieste veliteľa perute ho 12. 12. 1940 nahradil o päť rokov mladší škpt. let. (S/Ldr) Evžen Čížek.

Vyznamenávanie príslušníkov 312. čs. stíhacej perute, Liverpool 28. 10. 1940 (zľava doprava: brig. gen. K. Janoušek, inšpektor čs. letectva vo Veľkej Británii, S/Ldr Douglas R. S. Bader, mjr. let. J. Ambruš)

Dňom 17. 12. 1940 Jána Ambruša premiestnili na Inšpektorát čs. letectva v Londýne. Tam ho 7. 3. 1941 (s účinnosťou a poradím od 28. 10. 1938) povýšili na podplukovníka letectva. Vlastne už po druhýkrát v jeho vojenskej kariére. Ambrušove organizačné schopnosti aj skúsenosti boli využité v nových funkciách.

Londýn 1941 (zľava doprava: pplk. let. J. Ambruš, J. Lichner, štátny minister čs. exilovej vlády, Ing. Milan Harminc)

V polovici februára 1943 sa stal zástupcom šéfa Čs. vojenskej misie v Kanade. O necelé tri týždne neskôr (6. 3. 1941) ho ustanovili za čs. vojenského a leteckého pridelenca (atašé) pri kanadskej vláde so sídlom v Ottawe. V týchto funkciách sa podieľal na nábore krajanov do služby v čs. leteckých jednotkách RAF. Ešte pred skončením vojny v Európe ho 7. 3. 1945 (s účinnosťou a poradím od 28. 10. 1941) povýšili na plukovníka letectva. Z Kanady sa do vlasti vrátil v polovici októbra 1945.

Pri príležitosti štátneho sviatku a prvých povojnových osláv vzniku Československa ustanovili plk. let. Ambruša 28. 10. 1945 do funkcie veliteľa letectva 4. oblasti (VO 4) so sídlom na bratislavskej Panenskej ulici. Okamžite sa vrhol so všetkým elánom do výkonu náročnej funkcie, v ktorej ho prezident republiky E. Beneš svojím dekrétom z 2. 4. 1946 povýšil 27. 4. 1946 (s účinnosťou a poradím od 1. 12. 1945) do hodnosti brigádneho generála. Funkciu vykonával do konca októbra 1946.

Vyznamenávanie príslušníkov Leteckého pluku 30, Trenčianske Biskupice 25. 6. 1946 (vyznamenaným blahoželá brig. gen. J. Ambruš, veliteľ letectva 4. oblasti)

Od 1. 11. 1946 sa stal za Demokratickú stranu členom obnovenej Slovenskej národnej rady (SNR). V tejto súvislosti mu (na základe rozkazu prezidenta republiky zo 7. 9. 1945) udelili dovolenku, čiže dočasne prerušili výkon činnej služby v armáde. Poslancom Ústavodarného národného zhromaždenia, ako uvádzajú niektorí autori, však nebol. Od 31. 12. 1946 funkciu dočasného veliteľa letectva 4. oblasti vykonával plk. let. Mikuláš Lisický, dovtedajší Ambrušov zástupca, veliteľ 4. leteckej divízie (od 1. 8. 1945 do 30. 12. 1946) so sídlom v Trenčíne. Rozhodnutím náčelníka Hlavného štábu čs. brannej moci arm. gen. Bohumila Bočka zrušili v rámci reorganizácie armády dňom 1. 8. 1947 veliteľstvá letectva štyroch oblastí a namiesto nich zriadili I.–IV. letecký zbor. Na čelo veliteľstva IV. leteckého zboru so sídlom v Bratislave ustanovili od 31. 7. 1947 plk. let. Lisického. Generál Ambruš sa do tejto funkcie už nevrátil.

Za zásluhy v boji proti fašizmu, za slobodu Československa Jána Ambruša vyznamenali Čs. vojnovým krížom z r. 1939 (1944), Čs. medailou Za chrabrosť pred nepriateľom (1944), Čs. vojenskou medailou Za zásluhy I. stupňa (26. 6. 1944), Čs. vojenskou Pamätnou medailou so štítkami Francúzsko a Veľká Británia (7. 3. 1944), ako aj ďalšími dekoráciami. Britský panovník Juraj VI. mu 19. 4. 1947 udelil čestný Rad britského impéria, určený pre dôstojníkov cudzích štátov (Honorary Officer of the Most Excellent Order of the British Empire/Military Division).

Po februárovom prevrate v roku 1948 začal vládnuci čs. režim postupne likvidovať svojich odporcov. Už 27. 2. 1948 akčný výbor Demokratickej strany na čele s pplk. pech. v zál. Milanom Polákom ako úradujúcim predsedom odvolal J. Ambruša z miesta člena SNR. Vzápätí nato, 29. 2.1948, Ústredný akčný výbor Národného frontu navrhol Ambrušovo odvolanie z činnej služby. Na základe rokovania Armádneho poradného zboru 2. 3. 1948 ho minister národnej obrany arm. gen. Ludvík Svoboda poslal 8. 3. 1948 na dovolenku s čakaním. Generál Ambruš veľmi rýchlo pochopil, čo ho môže v nasledujúcich dňoch čakať. Ako logicky uvažujúci človek a vojak sa okamžite rozhodol pre emigráciu. A tak po druhýkrát v živote a vlastne naposledy, opustil posádku Bratislava a Československo (Drahoslav Machala v Návrate do Itaky vyrozprával priebeh jeho odchodu v rozpore s historickou skutočnosťou, navyše s nádychom bondovky). S pomocou skupiny slovenských vlastencov (kpt. pech. v zál. Jozef Brunovský, mjr. tech. Titus Iskra, mjr. pech. Ján Šavel, Oto Batelka a jeho spojka Oto Polák), s bezprostredným podielom Jána Riglera (bývalého lesníka na stupavskom panstve Lajosa Károlyiho) a rybára Moravčíka z Hochštetna (od 1948 Vysoká pri Morave) sa ho spolu s pplk. pech. Ladislavom Sečanským podarilo v noci z 20. na 21. 3. 1948 previezť na loďke cez hraničnú rieku Morava do americkej okupačnej zóny v Rakúsku. Odtiaľ sa dostal do Veľkej Británie a po čase do USA. Za jeho odchod do exilu (vyhlásený za zbeha) ho 1. 8. 1948 exemplárne vylúčili zo skupiny výkonných letcov. Na základe výnosu MNO mu bola správnym pokračovaním 21. 12. 1948 odňatá vojenská hodnosť brigádneho generála. O tri dni neskôr ho zbavili nároku nosiť udelené čs. vyznamenania.

V zahraničí sa Ján Ambruš zapojil do krajanského hnutia. Angažoval sa pri ustanovení Čs. obce legionárskej v exile (1949). Patril k zakladajúcim členom Rady slobodného Československa (25. 2. 1949 vo Washingtone), ktorú však z osobných dôvodov v septembri 1953 opustil. Na jar roku 1953 stál na čele prípravného výboru Zväzu čs. dôstojníkov v exile. V USA dlhé roky pracoval ako odborný poradca a konštruktér v rôznych leteckých závodoch. Vládnuci režim v bývalom Československu sa usiloval jeho meno vymazať z dejín čs. letectva, k čomu sa prepožičali aj niektorí historici.

Morálnej rehabilitácie sa J. Ambruš dočkal až po novembri 1989. On sám žil od roku 1985 v ústraní chicagského Bohemian Home for the Aged (Český domov pre zostarnutých). Rozhodnutím čs. ministra obrany Luboša Dobrovského mu v rámci rehabilitácie vrátili v roku 1991 hodnosť brigádneho generála. Rozkazom prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) Václava Havla č. 016 z 2. 12. 1991 ho dňom 10. 12. 1991 povýšili do hodnosti generálplukovníka vo výslužbe. O päť mesiacov neskôr ho rozkazom prezidenta ČSFR č. 08 z 8. 5. 1992 vyznamenali Radom Milana Rastislava Štefánika III. triedy.

Generál Ambruš veľmi túžil ešte raz navštíviť svoju bývalú vlasť, Prahu a Bratislavu, uvidieť Tatry a majestátne Bradlo, položiť kvety na hrob milovanej mamičky v rumunskom Nadlaku. Avšak osud mu to už nedožičil. Dôvodom bol predovšetkým jeho vysoký vek a chatrné zdravie. Zomrel 20. 1. 1994 (niektorí historici a novinári doposiaľ uvádzajú nesprávny dátum 21. 1.), ráno o 4.30 h vo Swedish Covenant Hospital v Chicagu vo veku nedožitých 95 rokov. Z nich iba dvadsaťtri prežil na Slovensku, resp. v bývalom Československu. Napriek tomu sa natrvalo zapísal do pamäti svojho národa, ktorý tak nevýslovne miloval. Posledná rozlúčka so zosnulým sa uskutočnila 29. 1. 1994 v chicagskom Trinity Slovak Lutheran Church. V testamente prejavil vôľu byť pochovaný v krajine svojich predkov. Jeho spopolnené telesné pozostatky uložili 26. 5. 1994, za slávnostných vojenských pôct, s pietou a úctou na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Tým sa definitívne uzatvorila jeho dlhá životná cesta, cesta vlastenca, dôstojníka, letca a diplomata. Jeho meno hrdo nesie 51. krídlo Vzdušných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky v Prešove (bývalá 3. letecká základňa, ktorej bol rozkazom prezidenta Slovenskej republiky zo 16. 9. 2003 udelený čestný názov po genplk. Jánovi Ambrušovi).

Pamätná tabuľa genplk. Jána Ambruša na Panenskej ul. v Bratislave

Autor: pplk. v. v. Dr. Petr Švanda, CSc.

Foto: archív autora a VHÚ-VHA Bratislava

Pramene a literatúra

1. Archívy:

VÚA-VHA Praha, f. Zbierka kmeňových listov a kvalifikačných listín (personálne doklady J. Ambruša).

VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO SR 1939–1945, HVV 1939, č. 204097 Dôv., šk. 23.

VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO SR 1939–1945, spisy dôverné 1940, č. 155401, šk. 68.

VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO SR 1939–1945, spisy dôverné 1940, č. 162224, šk. 68.

VHÚ-VHA Bratislava, f. 55-18-4, zl. 10-6/5, 1940, č. 100801/16 Taj.

VHÚ-VHA Bratislava, f. Generál Ferdinand Čatloš.

Archív Múzea SNP Banská Bystrica, f. XII, prír. č. S 120/67 (F. Čatloš).

2. Knižné publikácie:

MACHALA, Drahoslav: Návrat do Itaky. Bratislava: Národné literárne centrum, 1998. ISBN 80-88878-16-0.

RAJLICH, Jiří: Na nebi hrdého Albionu. 1. časť (1940). Praha: Ares, 1999. ISBN 80-86158-17-9.

ŠTAIGL, Jan a kol.: Slovenskí generáli–slovenská generalita 1918–2012. Druhé, aktualizované vydanie. Bratislava: Magnet Press Slovakia, 2012. ISBN 978-80-89169-25-2.

ŠVANDA, Petr: Pilot-generál. Životné osudy generála letectva Jána Ambruša. In Zaujímavosti, roč. 1 (1995), č. 2, Trenčín: SVK GŠ Armády SR, s. 39–44.

Vojenské osobnosti československého odboje 1939–1945. Praha: MO ČR, 2005. ISBN 80-7278-233-9.

Volebné výsledky do Ústavodarného národného shromaždenia. Bratislava: Slovenská grafia, 1946.

ZUDOVÁ-LEŠKOVÁ, Zlatica: Zapomenutá elita. Praha: Mladá fronta, 2012. ISBN 978-80-204-2165-4.