S/LDR OTTO SMIK, DFC<br/>Generálmajor in memoriam

(* 20.1.1922 – † 28.11.1944)

Narodil sa 20. januára 1922 v gruzínskom kúpeľnom meste Boržomi pri meste Tiflisi (dnes Tbilisi- Gruzínsko). Jeho otec Rudolf Smik pochádzal z Tisovca. Pri poľskom Przemisle ako vojak rakúsko-uhorskej armády počas prvej svetovej vojny padol do ruského zajatia a cez tábory v Charkove a Rostove na Done sa dostal až do Tiflisi, kde pracoval v továrni ako zajatec – strojný zámočník. Vysoký ruský dôstojník Alexander Davydov, správca cárskeho letoviska v Boržomi si talentovaného mladíka obľúbil. Pri častých Rudolfových návštevách tohto cárskeho letoviska, kde sa podieľal na opravách a zveľaďovaní domu, sa spriatelil s Davydovou dcérou Antóniou. Po uzatvorení Brest-Litovského mieru padla aj posledná prekážka, ktorá stála v ceste obom mladým ľuďom. Pre Rudolfa prestal platiť štatút vojenského zajatca cudzej mocnosti a na jeseň v roku 1918 sa vzali. Rodine Smikovcov sa narodili traja synovia, Rudolf, Otto a najmladší Alfred. Hlava rodiny Rudolf sa čoraz viac túžil vrátiť na Slovensko. Po oficiálnom naviazaní diplomatických stykov medzi ČSR a ZSSR sa jeho túžba naplnila a v roku 1934 sa Smikova rodina presťahovala na Slovensko k rodine Heleny Ferjenčíkovej na Hájniky, blízko letiska Tri Duby, až kým si nezohnali ubytovanie v Bratislave.

Ubytovali sa v podnájme na Blahovej ulici (dnešná ulica Fraňa Kráľa). Po získaní stáleho zamestnania sa presťahovali na Edlovu ulicu (dnešná ulica Ľudmily Pojavorinskej).

Pamätná tabuľa Otta Smika na dome, kde býval na ulici Ľudmily Podjavorinskej

Otto zdedil po otcovi technický talent a hĺbavosť. Túžbu po lietaní prejavoval už v rodnom Gruzínsku, kde začal stavať svoje prvé modely lietadiel a neskôr sa v tejto záľube stále zdokonaľoval. V súťaži leteckých modelárov na letisku vo Vajnoroch 9. mája 1937 vyhral vo svojej kategórií prvú cenu. Jeho snom však ostávalo lietanie. Vstúpil do bratislavskej pobočky Masarykovej leteckej ligy (MLL) a začal navštevovať plachtársky kurz v Dúbravke a na Straníku pri Žiline. Krátko bol aj zamestnancom vajnorského letiska. Ako 17-ročný mal už na klzákoch a vetroňoch nalietaných 22 hodín.

Otto Smik ako modelár a počas plachtárskeho kurzu v Masarykovej leteckej lige

V roku 1939 absolvoval v Bratislave dvojročnú Obchodnú školu a nastúpil do zamestnania ako úradník na Ústrednom riaditeľstve slovenských elektrární, ale povolanie úradníka mu k srdci neprirástlo. Druhá svetová vojna, mníchovský diktát a rozpad Československa znamenali pre Smikovu rodinu obrovský šok. Na letisku vo Vajnoroch sa čoraz častejšie rozprávalo o tom, komu sa podarilo ujsť za hranice. Z Nitry a Piešťan uletelo niekoľko letcov a mechanikov do Poľska. Tam sa formovali prvé zahraničné odbojové jednotky. Ottovi sa usadila myšlienka na útek. Prostredníctvom priateľky Márie Bilkovej sa skontaktoval s jej otcom, ktorý bol bývalým legionárom. Vedel ho počúvať celé hodiny, obzvlášť ho zaujalo rozprávanie o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Na jar 1940, po absolvovaní plachtárskeho kurzu, sa začal Otto cieľavedome pripravovať na útek. Pán Bílek sprostredkoval kontakt s ľuďmi z podzemia. Podobne ako Štefánik rojčil o Francúzsku. Odchod si stanovil na polovicu marca 1940. V tajnej schránke v Gumonke našiel Otto jasné inštrukcie, kedy sa chystá útek jednej zo skupín. Dňa 18. marca vyrazil do Budapešti. Od svojich priateľov, s ktorými udržiaval konšpiračný styk cez pána Bílka vedel, že sa treba dostať na veľvyslanectvo Francúzskej republiky. Prekročil hranice Maďarska a podarilo sa mu dostať až do Budapešti. Skôr než sa stačil dostať na francúzske veľvyslanectvo, bol zatknutý maďarskou políciou a krátky čas strávil v povestnej väznici Toloncház. Napokon sa mu na francúzske veľvyslanectvo podarilo dostať, kde dostal falošný pas a spojil sa so skupinou ďalších československých utečencov, ktorí pokračovali do Juhoslávie. S pomocou miestnych prevádzačov prekročili hraničnú rieku Drávu, blízko obce Terezino Polje. V Záhrebe sa skupina pridala k väčšiemu kontingentu československých utečencov. Cez Belehrad, Niš a Skopje sa dostali do gréckej Solúne (Thessaloniky), odkiaľ pokračovali vlakom cez turecký Istanbul do libanonského Bejrútu. Loďou Mariette Pacha 27. mája 1940 odplávali do francúzskeho Marseille a následne boli prepravení do vojenského tábora v Agde. Tvoril sa tam Tretí československý pluk. Otto vstúpil do zahraničnej československej armády 3. júna 1940 a prihlásil sa k letectvu.

Po kapitulácii Francúzska už o tri týždne nastúpil v prístave Port Vendres na evakuačnú loď Apapa, ktorá ho 7. júla dopravila do Liverpoolu. Dňa 24. júla 1940 bol prijatý do RAFVR (Royal Air Force Volunteer´s Reserve – záloha dobrovoľníkov Kráľovských leteckých síl) v najnižšej hodnosti AC2 /Aircraftman 2 – vojak nováčik/. V RAF začínal od najnižšieho stupienka, v hodnosti vojaka – nováčika ako dôstojnícky letecký sluha v československom leteckom depe v Cosforde. Cieľavedome sa zdokonaľoval v angličtine a športoval.

Priebeh služby v roku 1941

7. marca 1941 bol povýšený do hodnosti Leading Aircraftsman (zhruba zodpovedajúcej čs. hodnosti slobodníka)
8. marca 1941 bol zaradený do leteckého kurzu ako UT/Pilot
9. mája 1941 nasledoval všeobecný prijímač u No 1 Reception Wing na základni RAF Babbacombe pri juhoanglickom Torquay
10. júna 1941 bol premiestnený k No 4 Initial Training Wing v Paigntonu, kde absolvoval kurz leteckej teórie
od 13. septembra do 22. novembra 1941 absolvoval základný výcvik na školskom lietadle De Havilland Tiger Moth Mk.II. u 3. EFTS, RAF vo Watchfielde.

Lietadlo De Havilland Tiger Moth Mk.II, na ktorom absolvoval Otto Smik základný výcvik

Jedným z inštruktorov u 3. EFTS bol skúsený F/Sgt Josef Adam. “ V prvom rade vedel veľmi dobre anglicky, dokonca lepšie ako ja,“ spomínal na Otta po rokoch. „Ako pilotný žiak vykazoval nadpriemerné nadanie. To vyplývalo z toho, že už za republiky niečo nalietal na klzákoch a ono to bolo skutočné poznať. V lietadle sa pohyboval veľmi sebaisto, pre lietanie mal cit, prakticky s ničím nemal problémy. Zo všetkých frekventantov kurzu to bol práve on, ktorý išiel na prvé sólo ako prvý.“

29. novembra 1941 bol premiestnený k 29. EFTS v Clyfe Pypardu na udržiavací výcvik na Tiger Monthoch pred odoslaním do Kanady.

Dňa 5. januára 1942 nastupuje k 39. SFTS vo Swift Currente v provincii Saskatchewan, Kanade k pokračovaciemu pilotnému výcviku a neskôr k 34. SFTS na základni Medicine Hat v provincii Alberta, kde ďalej zdokonaľuje svoje pilotné umenie, tentokrát na pilotáž náročnejšom jednoplošnom lietadle Harvard Mk.II

Lietadlo North American Harvard Mk.II AJ733 „41“, No. 34 SFTS, Medicine Hat, 1943. Na tomto type lietadla si v Kanade zdokonaľoval pilotné umenie Otto Smik

Taktiež v Kanade pôsobili čs. inštruktori. Slávne eso P/O Jozef Stehlík hodnotil Ottove schopnosti ako vynikajúce a predpovedal mu veľkú budúcnosť. Otto Smik skončil intenzívny výcvik v Kanade s posudkom „vynikajúci žiak, nad priemerom“ a v júli 1942 sa odplavil späť do Anglicka. Od 22. mája 1942 už mal na svoj vek nevídanú britskú hodnosť Pilot Officer, pričom v rámci československej armády bol iba desiatnikom.

Po návrate z Kanady do Veľkej Británie, nastúpil 1. septembra 1942 do zdokonaľovacieho šesťtýždňového kurzu u 5. (P)AFU v Ternhille. Po jeho úspešnom ukončení 16. septembra 1942, zahájil finálnu fázu celého výcvikového cyklu u operačnej výcvikovej jednotke 61. OTU v Rednalu, blízko Shrewsbury. Dvojmesačný bojový výcvik tu absolvoval na starších verziách Spitfirov Mk.I a IIA.

Lietadlo Spitfire Mk. I, na ktorom absolvoval Otto Smik bojový výcvik

Pri tejto príležitosti je vhodné poznamenať, že práve u 61.OTU sa Otto školil s viacerými spojeneckými stíhačmi, ktoré neskôr vynikli. Za všetkých menujme aspoň slávneho Francúza Pierre Clostermanna.

Dňa 5. januára 1943 sa Otto hlásil v Churchstantone u veliteľa 312. československej stíhacej perute, ale už po dvoch dňoch bol preložený do Exeteru k 310. peruti. Obe perute boli vyzbrojené Spitfirami Mk.VB a Mk.VC. Nástup k operačnej jednotke rozhodne nevyzeral tak, ako si to mladý, dvadsaťjeden ročný dôstojník RAF predstavoval. Kameňom úrazu bol jeho mladý vek a jeho britská dôstojnícka hodnosť.

Mrzutú udalosť potvrdzuje i pán Jiří Sehnal, ktorý u 310. perute v Exeteru vykonával funkciu spravodajského dôstojníka. „ Niektorí z našich dôstojníkov z povolania, už si nespomeniem mená, mu vyložili kufre za dvere. Bol z toho poprask a veliteľ Wingu W/Cdr František Doležal, ktorý podobné veci nestrpel, udelil niekoľko domácich väzení.“

Aj keď to Otta poriadne nahnevalo, nepovedal nič. Išiel priamo za anglickým Group Captein-om (veliteľom letiska) a vysvetlil mu čo sa stalo. Požiadal ho o okamžité preloženie k anglickej peruti. Veliteľ letiska jeho žiadosti vyhovel. V radách britských jednotiek a vystriedal ich postupne niekoľko, žil podľa svojho a v každom smere sa vyznamenal. Svojimi vynikajúcimi výkonmi potvrdil, že dôstojnícka hodnosť mu prináleží celkom právom.

Dňa 15. januára 1943 bol premiestnený k 131. stíhacej peruti „ County of Kent!“ Tá bola po tvrdých bojoch nad okupovaným kontinentom stiahnutá na letisko Casteltown v škótskom hrabstve Caithness, kde sa zotavovala a odpočívala. Nové posily boli vítané. Letecká činnosť na severe britských ostrovov bola obmedzená prakticky iba na cvičné lety, pobrežné hliadky a držanie hotovosti. Výzbroj tvorili Spitfire Mk.VB a Mk.VC .

Dňa 16. marca 1943 bol Otto premiestnený na letisko Homchurch v Essexu pri Londýne k 122. stíhacej peruti „ Bombay“. Velil jej S/Ldr Donald E. Kingaby, DSO, DFC, DFM&bar, jeden z najlepších anglických stíhačov, ktorý sám začínal ako obyčajný seržant. Peruť bola vyzbrojená vynikajúcimi Spitfirami F.Mk.IX. V rámci elitného Hornchurchského krídla podnikala útočné nálety nad kontinent. Hlavnou operačnou náplňou perute bol doprovod amerických Marauderov, lietajúcich pevnosti B-17, britských Mitchellou B-25, Bostonov a Ventur nad letiská a prístavy v severnom Francúzsku, Belgicku a Holandsku.

Lietadlo Spitfire F. Mk.IXC BS283 MT-A , 122 Squadrona, marec 1943, letisko Hornchurch

Svoje prvé víťazstvo získal Otto už v jedenásty deň po svojom príchode k peruti. Dňa 13. marca 1943 sa jednotka zúčastnila akcie Ramrod 43, nálet sedemdesiatich bombardérov B-17 na železničné stanice v Amiens a Longeau v severnom Francúzsku.

Nad cieľom zaútočili na formáciu B-17 Messerschmitty Bf109G od I/JG 27 a Focke-Wulfy Fw190 od I/JG 2 a II/JG 26. Otto letel ako Kingabyho číslo a kryl mu chrbát. Z výhodnej pozície v slnku zbadal dvojicu Bf109G, ani sa nenazdal a ocitol sa 200m od jednej z nich. Začal paľbu a neminul. Z Bf109G sa vyvalil čierny dym a začal unikať strmhlav k zemi, kde sa Ottovi stratil z dohľadu. Doma mu bol priznaný ako pravdepodobne zostrelený Messerschmitt Bf109G od I/JG 27.

Dňa 9. apríla 1943 počas akcie Rhubarb, v blízkosti francúzskeho Dieppe zničil jednu lokomotívu, druhú poškodil a zlikvidoval jedno guľometné hniezdo.

Dňa 10. mája 1943 Otto zmenil jednotku, lebo 122. peruť odchádzala na odpočinok do Eastchurche. Jej miesto zaujala 222. stíhacia peruť „ Natal“, ktorá 29. apríla 1943 dorazila do Hornchurche. Otto sa stal jej súčasťou. U 222. perute ho čakala najväčšia sláva. Peruť bola vyzbrojená taktiež Spitfirmi F. Mk.IX.

V jej rámci sa Otto veľmi aktívne zapojil do ofenzívnych akcií nad okupovanou západnou Európou. Preslávil sa neobyčajným bojovým elánom a nekompromisným spôsobom boja. Vo veľmi krátkom čase absolvoval operačný turnus a vybojoval väčšinu svojich víťazstiev. Vyznamenal sa vo všetkých smeroch a stal sa jednou z najvýznamnejších postáv nielen svojej perute, ale aj Hornchurchského krídla a celej vtedajšej 11. skupiny Fighter Command.

Lietadlo Spitfire F. Mk.IXC MH423 ZD-K , 222 Squadrona, september 1943, letisko Hornchurch

Jeho spolubojovník a neskôr posledný veliteľ čs. stíhacieho krídla, S/Ldr Jaroslav Hlaďo nešetril chválou na Otta. Jeho svedectvo súčasne dáva nahliadnuť do tajomstva Ottových úspechov.

Otto bol veľmi nadaný a mimoriadne agresívny stíhač. Jeho pilotné a strelecké umenie bolo príslovečné. Nikdy nevynechal jedinú príležitosť dostať sa s nepriateľom do konfliktu a príležitosti nakoniec sám vyhľadával. Bol úplne posadnutý túhou stlačiť spúšť a myslím si, že mu to bolo jedno, či mal v zameriavači nepriateľské lietadlo, lokomotívu alebo loď. Jeho zapálenie pre boj bolo nezničiteľné. Hodne si veril a málo dbal na bezpečie. Jeho ctižiadostivosť dostať čo najviac Nemcov bola mimoriadna, ale na druhej strane, prial taktiež aj druhým. Spomínam si na jeden prípad, Otto už mal na konte niekoľko zostrelov a ja stále nič, Otto mi povedal: Jardo, ty nemáš ani jedného potvrdeného, ak chceš, poletiš zajtra ako vedúci a ja ti budem kryť chrbát, aby si mohol taktiež mať zostrel.

Po úspechoch nasledovali vyznamenania. V neuveriteľnom krátkom čase – od septembra 1943 do januára 1944, bol celkom päťkrát vyznamenaný Československým vojnovým krížom, Československou medailou za odvahu. Najcennejší The Distinguished Flying Cross – DFC (britský Záslužný letecký kríž) dostal v novembri 1943. „ Vynikajúci a odvážny pilot. Vykonal 120 operačných letov, v ktorých zostrelil šesť nepriateľských lietadiel, jedno pravdepodobne a štyri poškodil, ďalej zničil dve lokomotívy a delostrelecké stanovište. Za tento pozoruhodný úspech, vďačí dôstojník koncentrácií, svojej agresivite a vynikajúcej odhodlanosti, ktorú preukazuje už dlhú dobu“ hovorilo sa v citácií k jeho udeleniu.

Záslužný DFC mu 31. januára 1944 osobne odovzdal veliteľ 11. Skupiny Air Defence of the Great Britain /ADGB/, A/V/M Hugh W. L. „Dingbat“ Saunders, DFC & bar, MC, MM. Na slávnostnom akte, ktorý sa konal na veliteľstve 11. Skupiny ADGB v Hillingdon House v Uxbridgii sa zúčastnili taktiež zástupcovia československého letectva, inšpektor čs. letectva A/V/M Karel Janoušek, KCB, čs. styčný dôstojník u ADGB, G/Cpt. Jozef Duda a Ottov priateľ a spolubojovník od 222. Perute, z pozície styčného dôstojníka u 11. Skupiny ADGB, S/Ldr Jaroslav Hlaďo.

Vyznamenanie Otta Smika britským záslužným leteckým krížom DFC (The Distinguished Flying Cross)

Pri tejto príležitosti treba spomenúť, že niektorí autori Ottovi pripisujú udelenie ešte druhého DFC & bar. Údajne malo k tomu dôjsť v júli alebo septembri 1944, pravdepodobne ako ocenenie jeho ďalších úspechov v priebehu invázie – tri zostrely Fw190, v boji proti bezpilotným strelám – tri zostrely V-1 a ničenie nepriateľskej železničnej dopravy – tri vlaky. Tieto úspechy by ho k takému oceneniu určite oprávňovali a dokonca on sám vo svojom hlásení po návrate z Holandska, vypracovaným v októbri 1944, sa podpísal už ako „F/Lt Otto Smik, DFC & bar“. Nie je možné vylúčiť, že k udeleniu druhého DFC mohol byť skutočne navrhnutý, ale v britských záznamoch sa nepodarilo nájsť žiadny doklad. Ak by však takýto doklad skutočne existoval, nebol oficiálne schválený a preto DFC & bar mu nebol udelený. V opačnom prípade by sa tak stal po S/Ldr Karlu Kuttelwascherovi, druhým najúspešnejším čs. stíhačom v RAF, ktorému sa takéhoto ocenenia dostalo.

V každom prípade svojimi bojovými výsledkami sa stal Otto bezkonkurenčne najlepším československým stíhačom roku 1943 a budúcnosť ukázala , že tento primát si udrží aj v roku 1944. Celkom neznámou skutočnosťou je fakt, že skôr než dolietal operačný turnus, bol vydaný rozkaz k jeho premiestneniu od 222. k 310. československej peruti, od ktorej pred niekoľkými mesiacmi tak narýchlo a rád odchádzal. Zrejme to bolo nedostatkom pilotov u čs. jednotiek, ale je celkom logické, že sa mu nechcelo. Nakoniec ho nechali dolietať turnus u Britov. Posledný let svojho prvého turnusu uskutočnil 18. októbra 1943. V čase 16:10 až 17:40 letel na svojom Spitfiri F.Mk.IXC MH423 v rámci operácie Ramrod 274, doprovod amerických Marauderov nad letisko Beauvais-Tillé. Bol to v poradí už jeho 121. bojový let nad nepriateľské územie.

Po dokončení operačného turnusu, musel podľa predpisov RAF stráviť šesť mesiacov v mimo operačnej službe. Pre Ottove výnimočné strelecké schopnosti bol 1. novembra 1943 odvelený k Central Gunnery School (Ústredná strelecká škola) v Sutton Bridge. Tu úspešne absolvoval kurz učiteľa streľby, opäť s posudkom nadpriemerný. Dňa 12. decembra 1943 sa na štyri mesiace stal streleckým inštruktorom u No 12 Armanet Practice Campu / Tábor výzbrojnej praxe/ v Llabedru vo Walse.

Otto svoj druhý operačný turnus začal 15. marca 1944. Bol pridelený k 134. čs. krídlu, 310. československej stíhacej peruti, ktorá ho pred rokom prijala tak macošsky. Tentokrát však bolo všetko ináč. Schyľovalo sa k invázií. Peruť bola vyzbrojená modernými Spitfirmi LF.Mk.IXC a operovala z Mendleshamu v Suffolku a neskôr z poľného letiska Appledram v Sussexe, odkiaľ vzlietala aj v priebehu invázie do Normandie. Velil jej S/Ldr Hugo Hrbáček. Po jeho zostreleni nad Francúzskom prevzal velenie S/Ldr Václav Raba. Počas operácie Overlord, Otto zvýšil svoje skóre o ďalšie tri potvrdené zostrely (z toho jeden v spolupráci). V tom čase to bol najlepší výkon celého čs. krídla.

Lietadlo Spitfire LF. Mk.IXC MJ291 NN-N , 310 Squadrona, jún 1944, letisko Appledram

Po stiahnutí perute zo zostavy 2nd TAF bola 310. peruť presunutá do zostavy 11. Skupiny ADGB. Reorganizácie bola uskutočnená v období, keď nemecký Flakregiment Nr. 155 /W/ odpaľoval na Veľkú Britániu bezpilotné strely V-1. Aj keď čs. perute neboli primárne určené k ničeniu týchto nebezpečných cieľov, v priebehu niekoľkých dní vykonali menší počet Anti-Diver Patrols. Dňa 8. júla 1944 Otto sám v priebehu jedného vzletu, zostrelil tri z nich. Stal sa tak najúspešnejším čs. stíhačom pri ničení V-1.

Nemecká bezpilotná strela Fieseler Fi 103, viac známa pod označením V- 1 (Vergeltungswaffe – odvetná zbraň)

Ako sa neskôr ukázalo, bolo to Ottove posledné víťazstvo vo vzduchu. Dňa 11. júla 1944 bol Otto povýšený do hodnosti Flight Lieutenant (kapitán) a menovaný veliteľom B-letky u 312. Československej stíhacej perute. To spôsobilo veľkú nevôľu medzi niekoľkými staršími čs. pilotmi, z ktorých mnohí lietali už od roku 1930 a domnievali sa, že majú taktiež zásluhy, ale Otto bol génius a čs. inšpektorát to dobre vedel a taktiež poznal názory Britov, takže Otta v hodnosti potvrdil. Samotnému gen. Janouškovi velenie RAF tlmočilo, že pilota podobných kvalít nepoznajú.

312. čs. stíhacia peruť, ktorej velil Ottov bývalý spolubojovník od 222. perute, S/Ldr Jaroslav Hlaďo, DFC, sprevádzala so svojimi Spitfirmi HF.Mk.IX štvormotorové bombardovacie Halifaxi a Lancastre a jej lietadlá útočili na pozemné a námorné ciele v Holandsku. V novej funkcií si Otto počínal veľmi agilne a pri nedostatku nepriateľov vo vzduchu, sa sústredil na ničenie lokomotív. Svojím agresívnym štýlom boja si u mladých pilotov okamžite získal rešpekt. Vždy, keď sme leteli s Ottom, bola jasné, že sa niečo bude diať. Medzi mladými sa nepočítalo koľko má misií, ale koľko má odlietané s Ottom.

Za zmienku stojí útočná misia Ranger, z 25. augusta 1944. Otto viedol štvoricu Spitfirov, ktorej cieľom bolo letisko Steenwijk v Holandsku. Po prílete nad letisko nespozorovali žiadny ruch a tak Ottova štvorica zaútočila na tri nákladné vlaky, stojacie vedľa seba pred stanicou Raalte. Po opakovaných útokoch, prostredná súprava s 15 až 20 cisternami začala horieť a zakrátko sa vzduch otriasal sériou silných explózií. Požiar sa preniesol aj na susedné súpravy. Zničenie cisternového vlaku, bol skutočne husársky kúsok a zároveň ťažká rana pre Wehrmacht, trpiaci citeľným nedostatkom pohonných hmôt.

Otta sprevádzala až neuveriteľná šťastena do 03. septembra 1944, keď sa nevrátil z misie Ramrod 1258. Československá 312. spoločne s 310. peruťou sprevádzali stovky štvormotových Halifaxov, smerujúcich k letisku Soesterberg. Let na cieľ a taktiež bombardovanie prebehli bez zvláštnych udalostí, nie však spiatočná cesta. Temperamentný Otto, ktorý nebol zvyknutý zaháľať, spozoroval na letisku Gilze Rijen lákavú korisť, asi tridsať zamaskovaných bombardovacích Junkersov Ju188 od Stab a I/KG2 Holzhammer. V okamžiku ako Ottova štvorka začala nálet, nepriateľská protiletecká obrana spustila silnú paľbu. Napriek hradbe flakov sa Ottovmu Spitfiru HF.Mk.IX ML296 (DU-N) podarilo dva Ju188 zapáliť, ale pri vyberaní z náletu dostal tri zásahy.

Lietadlo Spitfire HF. Mk.IXC ML296 DU-N , 312 Squadrona, august -september 1944, letisko North Weald

Po neúspešnom pokuse o zoskok s padákom, nakoniec núdzovo pristál na „brucho“ pri obci Prinsenbeek, blízko mesta Bredy, na území ovládané Nemcami. Za pomoci miestneho obyvateľstva sa mu podarilo uniknúť Nemcom, ktorí ho prenasledovali. Spojil sa s obetavými príslušníkmi holandského hnutia odporu, ktorí ho ukrývali najskôr v Prinsebeeku, neskôr v Brede a nakoniec v Ginnekene. Dňa 23 septembra 1944 sa vydal k nemeckým líniám, ktoré za dramatických okolností prekročil o tri dni neskôr. Americká Dakota ho 29. septembra 1944 z Antverp prepravila späť do Anglicka na letisko Northolt.

Po svojom návrate do Veľkej Británie, bol Otto vďaka svojím veliteľským schopnostiam, podporenými mimoriadnymi bojovými výsledkami, dňa 13. novembra 1944 povýšený do hodnosti Squadron Leader a menovaný veliteľom 127. stíhacej perute, operujúcej na starom kontinente. Stal sa tak v poradí tretím československým dôstojníkom, ktorému bola zverená britská peruť. 127. stíhacia peruť bola súčasťou 132. krídla, podriadená 84. skupine 2nd TAF.

Čerstvo povýšený Otto prišiel 14. novembra 1944 na poľné letisko B-60 v Grimbergenu, vzdialené približne 7 kilometrov severne od Bruselu, odkiaľ 127. peruť operovala a ihneď sa zapojil do operačnej činnosti. Hlavnou úlohou perute bol doprovod taktických bombardovacích Bostonov a Mitchelov od 2nd TAF na ciele na frontovej línií, priama letecká podpora britských pozemných jednotiek bojujúcich v Holandsku a samostatné bombové nálety na cestnú a železničnú infraštruktúru. Výzbroj jednotky pozostával zo Spitfirov LF.Mk.IXE a LF.Mk.XVIE.

Spitfire Otta Smika z 28. 11. 1944. Spitfire LF. Mk.XVIE RR227 9N-B, 127 Squadrona, letisko B.60 Grimbergen

Dňa 28. novembra 1944 o 09:40 ráno, Otto štartoval v čele 12 Spitfirov na rutinnú misiu nad frontom. Nad západoeurópskym bojiskom panovalo pravé jesenné počasie. Súvislá clona mrakov sa tiahla nízko nad zemou a zo zatiahnutej oblohy sa spúšťal drobný jesenný dážď. Bojové úlohy sa museli plniť aj naďalej. Hlavnou úlohou v ten deň bol ozbrojený prieskum v priestoroch Arnhem, Hengele a Zwolle. Spitfire LF.Mk.XVIE mali podvesené šesťdesiat galónové prídavné nádrže a bomby o hmotnosti 250 libier. Ruch na cestách a železnici bol nepatrný. Paliva ubúdalo a bolo potrebné uvažovať o návrate na základňu. Niekoľko minút po jedenástej sa dvanásť Spitfirov obťažkaných bombami blížilo k mestu Zwolle, kde sa nachádzala veľká zoraďovacia stanica. Išlo o cieľ, o ktorom bolo všeobecne známe, že je mimoriadne dobre a silno chránený flakmi snáď všetkých kalibrov.

„ Hallo Monty Squadron, this is Monty Red Leader. Jettison tanks, arm bomb!“ – tak znel Ottov rozkaz. Nemal vo zvyku nosiť bomby domov. Ešte ani všetci jeho piloti nestačili odhodiť nádrže, keď Otto vydal svoj posledný rozkaz:

„ We are going in. Count five, and we go!“

V tom okamihu sa nemecká protilietadlová obrana doslova rozbesnela a naproti pikujúcim Spitfirom sa zdvihla hrozivá hradba flakov. Dva Spitfire boli zasiahnuté a zostrelené. Jeden z nich, RR227, patril Ottovi. Podľa svedectva kamarátov, sa Otto snažil núdzovo pristáť, ale s neovládateľným lietadlom havaroval v blízkosti farmy Blooksteed v obci Ittersum, v blízkosti Zwolle. Dvadsaťdva ročný S/Ldr Otto Smik, DFC na mieste zahynul.

Smikovo telo bolo najprv pochované v Kranenburgu s tým, že ide o " neznámeho Angličana". Po oslobodení ho omylom identifikovakli ako Belgičana L.J.M. Taymansa, ten však v skutočnosti pilotoval druhý zostrelený stroj, ktorý bol až do roku 1965 zakrytý bahnom vo vodnej priekope na mieste dopadu. Až keď lietadlo vytiahli a identifikovali telo skutočného Taymansa, celá záhada sa vysvetlila. Smikove telesné pozostatky, teraz už pod pravým menom, boli prevezené do belgického Evéru a neskôr na vojenský cintorín v belgickom Gente. V roku 1994 boli jeho pozostatky znovu exhumované a na žiadosť slovenských orgánov prevezené vojenským špeciálom do Bratislavy, kde boli slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie. Na mieste smrteľného pádu pri farme Bloksteeg má hrdina od marca 1992 pamätnú tabuľu a je po ňom pomenovaná aj jedna z ulíc vo Zwolle (Otto Smikstraat - ulica Otta Smika). Jeho meno (Smikova) nesú aj ulice v Bratislave a v Prahe.

Hrob generálmajora Otta Smika na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave

Otto Smik bol v roku 1946 in memoriam povýšený na nadporučíka a v roku 1991 na plukovníka. V roku 1995, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, bol povýšený na generálmajora in memoriam.

V roku 1994 vznikol o Ottovi Smikovi dokumentárny film Stratený syn Slovenska (Slovenská televízia Bratislava, scenár Drahoslav Machala, réžia Fedor Bartko).

Od 28. augusta 2002 nesie Smikovo meno Letecká základňa Sliač ( v súčasnosti 81. krídlo Sliač).

Pamätník Otta Smika na Leteckej základni Sliač (81.krídlo Sliač)

Dňa 10.9.2022 boli v areáli Vojenského historického múzea Piešťany za prítomnosti ministra obrany SR a riaditeľa Vojenského historického ústavu spolu s pamätnou tabuľou pripomínajúcou odlet (dňa 7.6.1939) ôsmich príslušníkov leteckého pluku Slovenských vzdušných zbraní do Poľska s úmyslom zapojiť sa do rodiaceho sa Československého zahraničného odboja slávnostne odhalené dve stély venované generálmajorovi in memoriam Ottovi Smikovi a letcom pôsobiacim v čs. zahraničnom a domácom odboji v rokoch 1939 – 1945.

Meno Otta Smika nesie aj občianske združenie (OZ) Aviatický klub S/LDR Otta Smika, DFC, ktoré uchováva a rozvíja pamiatku na tohto výnimočného letca hrdinu. Predsedom tohto OZ je pán Ján Jendrol, ktorý je súčasne dlhoročným členom a bol funkcionárom SLZ.

Logo občianskeho združenia Aviatický klub S/LDR Otta Smika, DFC

Súhrnné údaje o letoch Otta Smika a ním zničených cieľoch

23 operačných letov, z toho 215 sweepov (ofenzívne operácie RAF nad morom alebo nad nepriateľským územím),
371,49 operačných letových hodín,

A. Lietadlá a bezpilotné strely

Zostrelených lietadiel potvrdených : 8 + 2 vo spolupráci,
3 zostrelené bezpilotné strely V-1,
2 lietadlá zostrelené pravdepodobne,
3 lietadlá poškodené,
2 lietadlá zničené na zemi.

B. Pozemné a námorné ciele

Lokomotívy: 6 zničených, 1 pravdepodobne zničená, 4 poškodené,
Nákladné a cisternové vlaky: 3 zničené, 4 poškodené
Transportné lode a bárky: poškodené 22+,
2 tanky poškodené; Obrnené autá: 2 zničené,
Veliteľské a štábne autá: 1 zničené a 1 poškodené; Nákladné autá: 4 zničené, 5 pravdepodobne zničené, 3 poškodené,
Delostrelecké postavenia: 1 poškodené,
1 továreň poškodená; Pobrežná pevnosť: 1 poškodená; Rampa V-1: 1 poškodená,
Železničná stanica, križovatka, zoradište: 3 poškodené,
Železničný most: 1 zničený; Železničná trať: 2 poškodené,
Vojenské ubytovne: 5 zničených.

Vyznamenania Otta Smika

Československé:

Československý vojnový kríž 1939 [01/09/43]
Československý vojnový kríž 1939 [01/09/43]
Československý vojnový kríž 1939 [25/09/43]
Československý vojnový kríž 1939 [25/09/43]
Československý vojnový kríž 1939 [20/01/44]
Československá medaila za statočnosť pred nepriateľom [26/06/44]
Pamätná medaila československej armády v zahraničí F + VB [07/03/44]

Britské:

DFC - Záslužný letecký kríž (Distinguished Flying Cross) [20/10/43]
1939-1943 Star
Air Crew Europe Star
Defence Medal
War Medal

Francúzske:

Croix de Guerre avec palme

Referencie:

[1] Generálmajor in memoriam Otto Smik: Dostupné na: https://www.vhu.sk/generalmajor-in-memoriam-otto-smik/
[2] Otto Smik. Dostupné na: https://www.osobnosti.sk/osobnost/otto-smik-1993
[3]Otto Smik. Dostupné na: https://sk.wikipedia.org/wiki/Otto_Smik
[4] Otto Smik. Dostupné na: https://www.valka.cz/newdesign/v900/clanek_1084.html
[5] Otto Smik: Dostupné na : https://commons.wikimedia.org/wiki/Category:Otto_Smik
[6] Osobný archív Jána Jendrola

Spracoval: Ján Jendroľ

S/LDR OTTO SMIK, DFCGenerálmajor in memoriam

(* 20.1.1922 – † 28.11.1944)

Priebeh služby v roku 1941

Súhrnné údaje o letoch Otta Smika a ním zničených cieľoch

Vyznamenania Otta Smika

S/LDR OTTO SMIK, DFC
Generálmajor in memoriam